,,Kto si ty ? Áno ty ! Pozerám sa na teba každý deň a s každým pohľadom cítim k tebe väčšiu, a väčšiu nenávisť.
Je táto moja nenávisť k tebe ľudská ?
A cítiš takú istú nenávisť aj ty ku mne ?
Chcem ťa nepoznať, ale je už neskoro. Tvoje oči ku mne prenikli. Prenikli až do mojej hlavy, do miesta, kde sa spája láska s túžbou, do miesta, ktoré je citlivé na bolesť.
Vieš vôbec ako sa to miesto volá ? Nie nevieš. Ty nevieš nič.
Nežiješ ani život, ktorý ti dal Boh. A dal ti ho vôbec Boh ? Veď ako by len mohol. Tebe by ho nikdy nedal.
Tvoja existencia by tu vôbec nemala byť. Nechýbala by nikomu. Nik by si nevšimol, že tu nie si.
Nepozeraj sa na mňa. Závidíš mi len. Pýtaš sa, čo mi závidíš ? Odpoviem ti. Krásu. Sebeckosť. Peniaze.
Prečo vravíš, že ty taký niesi. Si ! Ty si len potlačený.
Nesmej sa !
Nevrav mi, že sa na mňa podobáš. Ty si len zlo, ktoré vniklo do mňa.
Nie, nepodobám sa na teba. Nie.
Áno podobám. Prečo sa na teba podobám ?
Prečo, keď sa pozriem na teba vidím seba. Prečo ? Vysvetli mi to ! Odpovedz mi !
Radšej nie, radšej nič nevrav. Buď ticho. Nechcem to počuť.
Ty niesi ja. Nemôžeš byť. Nemôžem nenávidieť samú seba.
Prestaň ! Počuješ ? Povedala som prestaň. Daj mi pokoj !
A je to tu. Zbláznila som sa."
